Bol prvý apríl roku 1948. Od revolúcii, v ktorej prevzal moc pracujúci ľud, ubehol mesiac, keď vo vydavateľstve Práca zrealizovali nápad skupiny výtvarníkov so sklonom k vtipnému zobrazeniu života. Začal vychádzať týždenník Roháč.
   Išlo v ňom o prosté anekdoty, ale aj o humoristicky ladené poviedky, glosy, kreslené vtipy i seriály, ktorých postavičky, ako Dita, Jožinko, či Bill, hovorili jasnou rečou. V redakcii sa zišlo, alebo s ňou spolupracovalo mnoho kvalitných autorov, ako bol Viktor Kubal, Klára Jarunková, Božena Hajdučíková - Plocháňová, Peter Petiška, Tomáš Janovic...
   V roku 1958 prešiel pod krídla vydavateľstva Pravda a jeho náklad sa zvýšil až na 100-tisíc kusov týždenne. Svoje postavenie na trhu si udržal aj v čase normalizácie, keď sa síce politická satira nenosila, ale napriek tomu autori našli vždy dosť námetov, do ktorých mohli zapichnúť svoj satirický osteň a upozorniť na to, že žiť by sa dalo aj inak. Za dobrý vtip, či dobrú kresbu sa dá veľa skryť, veľa sa nimi dá vyjadriť.
   Vtedajšie komunistické vedenie vnímalo Roháč ako časopis, ktorý „odhaľuje nedostatky na rôznych úsekoch hospodárskeho a spoločenského života, buržoázne prežitky vo vedomí ľudí, reakčné úsilie imperialistických mocností a vedie proti ním účinný boj.” 
   Nuž, Roháč asi nebojoval dostatočne účinne, lebo tie „reakčné” sily sa predsa len dostali k moci, čo však neznamená, že by nebolo čo kritizovať, na čom sa zasmiať, skôr opak je pravdou. Roháč si však svoje miesto na trhu neudržal. A keď sa tak zadívame okolo seba, ten zdravý vtip, tá zdravá, ba liečivá satira, najmä politického podfarbenia, akoby sa z našej spoločnosti stratila. Kde hľadať príčinu? V pretlaku vážnejších tém? V nedostatku schopných autorov? Vo vydavateľskom nezáujme? Alebo nebodaj v strachu? Nuž, humoristický chlebík nie je ľahký, najmä ak to má byť humor inteligentný, liečivý.
   Zatiaľ je tu len zopár ukážok vo fotoalbume Roháč, postupne budem pridávať, všetko čo zoženiem, už teraz mám toho dosť, len to musím trochu upraviť pre web, takže ako to budem stíhať upravovať, tak to budem pridávať, je to taká malá pripomienka humornej tvorby XX. storočia na Slovensku. Niektoré čísla chýbajú a niektoré sú neúplné, či značne poškodené, ale aj tak si myslím že sa v nich nájde veľa dobrého humoru.